Publikováno

Hudba v čase izolácie I.

Pozastavenie – nekľud.

Hluk – ticho.

Harmónia– disharmónia.

Zovretý hlas – spev…

Tieto i mnohé iné polarity v našom každodennom živote a v dnešnom aktuálnom rozpoložení, spôsobujú opätovné priblíženie sa k sebe samému i prostredníctvom hudby, či naslúchaniu samému sebe.

Tieto i mnohé iné konštatovania typu: naslúchať sebe samému – vnútornej hudbe, či poslúchanie svetu navôkol, však už môžu v dnešnej predimenzovanej dobe pôsobiť ako klišé.

Ako sa vyhnúť klišé v nás? Je totiž jasné, že ak niečo na nás pôsobí ako klišé vonkajškovo, vychádza to z nášho vnútorného prežívania, či ladenia. Akým spôsobom nám toto hudobné vnímanie, môže samotná hudba pomôcť rozlíšiť?

V prvom rade, pokiaľ v nás drieme divé zviera v podobe polarít – teda vlastností, s ktorými si neprajeme byť moc konfrontovaní, či spojovaní, tak i v hudbe analogicky – paralelne sú svety ktoré sú nám poslucháčsky bližšie, či vzdialenejšie.

Dávať do súvisu náš hudobný vkus a tiene našej ľudskej povahy by bolo veľmi zjednodušujúce, dávať však do súvisu tiene našej ľudskej povahy (majúc na mysli vlastnosti na ktoré nie sme moc hrdí, z hľadiska ľudských noriem správania) a hudbu ako sprostredkovateľa týchto našich „stinných“ vlastností, už zmysel môže dávať a nielen poslucháčsky, hudobne vkusovo, ale i terapeuticky.

Zamyslime sa totiž, ktorú vlastnosť na nás nemáme radi, a ako by sme ju hudobne stvárnili? V prvom rade by sme siahli po technike a spôsobe sprostredkovania hudobnými nástrojmi, alebo by sme dali priestor tichu, obrazom, alebo slovu skrz hudbu?

Nech už je cesta vyjadrením hudbou našich povahových vlastností akákoľvek, jedno je generalizujúc isté, umenie a človek, umenie a dnešná doba, umenie a komunikácia, umenie a sebaobraz, umenie a každodennosť nám ponúkajú vhľad k sebe, ku spoločnosti, k druhému, k nášmu vzájomnému pochopeniu, porozumeniu a rešpektu.

Domáca úloha pre čas izolácie a v spojení s hudbou môže znieť: V predstave, ktorá moja vlastnosť ma dlhodobo frustruje, alebo sa bojím jej pozrieť „z oči do očí?“ Keď už v predstave danú vlastnosť máme, tak ako by sme ju vyjadrili umením: slovom, obrazom, hudbou… Skrz hudobné vyjadrenie chceli by sme danú vlastnosť vykričať do sveta, alebo len ticho o nej premýšľať, či zahrať jemnú melódiu, alebo naopak ju poriadne dať svetu vedieť? Po sprítomnení a umelecky stvárnených „vlastnostiach“ môže prísť na rad rozprava, že vlastne tieto naše polarity a „stinné“ tieňové vlastnosti sú taktiež súčasťou celku, nás, a že aj to naše dobré v nás má svoju polaritu v niečom čo na sebe radi nemáme.

…a práve umenie, hudba dokáže v nás tento ozdravný proces rozlišovania a prijatia nás i s tým čo je v nás, podporiť. Nemyslíte?

Publikováno

Hudba a terapia

Hudba nás sprevádza od počiatku. Hudba môže stimulovať pozitívnu náladu. Hudba pozitívne pôsobí na mozog a vývoj človeka. Mozartov efekt? Hudba a neuroplasticita. Hudba a endorfín. Hudba a univerzum. Harmónia sfér… Tieto i mnohé prívlastky robia hudbu atraktívnou. Stáva sa predmetom frekventovanej hudobnej produkcie, a svetová pop music profituje na nemalom zisku. Takisto sa hudba stáva dizajnom, kedy nám pri posedení u kávičky v kaviarni dotieravo hrá rádio, alebo zvuky prírody… Takisto je hudba predmetom výskumov u hudobníkov i nehudobníkov a stáva sa obsahovou náplňou pre rôzne vysoko finančne nákladové projekty.

Popri výpočte daných „hudobných aktivít a dosahov“ je logické predpokladať, že vplyv hudby na človeka nespočíva len v jej všadeprítomnosti, ale že jej dosah doznieva aj keď už je dávno ticho.

Z tohto úvodu môže explicitne teda vyplývať že hudba v spojení s terapiou je vecou samozrejmou, a že pod pojem hudby sa dá vtesnať opravdu akýkoľvek jej vplyv.

Pozrieť sa však bližšie na spojenie dvoch samo osebe silných slov hudba a terapia, vyžaduje dávku prvoplánovej kritičnosti. Tá spočíva v prvom rade v samotnej podstate hudby a to v jej širokospektrálnosti, širokožánrovosti, širokoaplikovateľnosti, proste v širokom rozsahu a škále, ktorá nám umožní veľa vecí súvisiacich a hudobne sa tváriacich analyzovať.

Jedna z analýz smeruje k aplikovaniu určitého druhu hudby v rámci hudobného poslechu, či relaxácie. Môžeme predpokladať, že daná hudba zaujme a „zrelaxuje“ každého rovnako – podobne, alebo naopak u jedného človeka cieľený kľud, môže tou istou dávkou hudby u druhého spustiť hnev, agresiu a smútok? Na túto všeobecnú analýzu, by sa žiadala zovšeobecňujúca odpoveď v podobe individualizovanej spoločnosti… Čo vyhovuje Tebe nemusí mne, a podobne…

Avšak neuspokojujúca zovšeobecňujúca odpoveď nás robí ešte nekľudnejšími. Idúc analýze v ústrety, môžeme vytasiť antropologické hľadiská, alebo kultúrne determinanty. Do akej miery spôsobujú tieto pojmy, neotrasiteľný dojem neuchopiteľnosti hudby?

Môžeme predpokladať, že poznanie hudby a jej pôsobenia náš hlad po jej vysvetlení, nasýti? V analógii s jedlom: sýtime sa ním, sme najedení a nepotrebujeme momentálne chemické procesy v žalúdku poznať k tomu, aby nám lepšie pokrm chutil. Áno, môžeme procesu viac porozumieť, ale náš „hlad“ nám to neskrotí. Takisto aj hudobné kúpele dokážu pohladiť a osvetliť naše mozgové centrá, zodpovedné za spracovanie hudby a jej terapeutického dosahu na nás.

Hudba ako terapia tak je dôležitou súčasťou našej osobnosti nielen v spojení hudobnej terapie – muzikoterapie, ako procesu, ale hlavne v prepojení nás ako individualít s naším hľadaním hudby, ktorá v nás rezonuje, ako odraz nás samých.

Publikováno

Muzikoterapia a každodennosť

Muziko a terapia. Terapia hudbou? Hudobná terapia? Čo si človek má pod muzikoterapiou predstaviť?

Je bežné, že keď nás bolí zub ideme ku zubárovi. Že keď nás bolí duša, ku psychológovi, terapeutovi, psychiatrovi, muzikoterapeutovi. Mám problém, riešim ho, prostredníctvom podpory hudby v terapii…

Máme však mať nutne problém aby sme chodili ku muzikoterapeutovi? Valcuje nás stres v práci, deti „nám skáču po hlave,“ a my sa potrebujeme „len“ vyrozprávať, alebo mať chvíľu pre seba… Je v tomto prípade muzikoterapia aj pre mňa?

Začíname sa už dostávať tam, kam hudba má dosah, kam muzikoterapia dokáže pomáhať. Kam slovo poteší, ale hudba zmení. Kde sme si mysleli, že sme tak slabí, avšak v procese muzikoterapie sme to zmenili, tak dokážeme to aj v živote. Odvaha. Hudba. Beze strachu.

Čo nás však može odrádzať? Neznámo?  Že nevieme „ do čoho ideme?“

V prvom rade je v muzikoterapiii prítomné počúvanie/naslouchání druhému, Vám. V počúvaní/naslouchání druhému je zrod pokoja, je začiatok dialógu, je moment prekvapenia v ktorom ako muzikoterapeut, tak aj Vy môžete zistiť, čo sa vo Vašom príbehu odohráva, kto hrá hlavnú rolu, kto dáva priestor zápletkám, a kde hry končia a život začína.

A kde je hudba? Hudba je prítomná a čaká, či si zahráme spoločne hudobný dialóg, či dáme prednosť klavírnej improvizácii , alebo sa oddáme relaxácii, kedy Vám budem hrať na kantelu – terapeutický nástroj, s dosahom pre Váš kľud. Možností je nespočet, tak ako hudby okolo nás. Ticha…

Do úvahy pripadá, že si budeme rozprávať o nejakej spomienke a príde nám na myseľ pieseň, alebo obľúbená skladba. Znamená to niečo, je to dôsledok niečoho? Skúsime si uvedomiť, že veci v našom živote nie sú náhodné, ako nie je náhoda to, že práve narážate v svojom živote na muzikoterapiu, čítajúc tieto riadky.